O fujare

Úvodom

Slovensko patrí svojim ľudovým inštrumentálom k najbohatším európskym krajinám a práve hudobné nástroje sa vyskytovali vo všetkých oblastiach a boli úzko späté s pastierstvom a salašníctvom, ktoré sa rozvíjalo v 15. až 18. storočí. Fujara je najväčšia z veľkej rodiny hranových píšťal, s ktorou si spríjemňovali ťažký, ale pekný život v horách pastieri oviec. V rôznych častiach Slovenska sa hojne vyskytovali aj šesťdierkové píšťalky, dvojačky, koncovky, rifové píšťaly a mnoho ďalších jednoduchých aj zložitejších hranových píšťal. Väčšinou sa ako výrobný materiál používalo drevo, ale známe sú aj píšťalky z kosti alebo z dutých vodných rastlín. Najväčší obdiv a uznanie si však vyslúžila fujara, ktorá je našim najsvojráznejším ľudovým hudobným nástrojom. 

Fujara sa nevyskytuje nikde inde vo svete a svojou zvukovou originalitou a štýlovou výzdobou má na Slovensku postavenie „kráľovského“ hudobného nástroja. Jej domovom je pomerne malá časť stredného Slovenska, folkloristami nazývaná aj Podpoľanie. Táto oblasť pod Poľanou – horou, bola odpradávna žriedlom nespočetných piesní a temperamentných tancov. V niekdajšej „Zvolenskej župe“ sa narodilo veľké množstvo významných učencov, spisovateľov, svetoznámych muzikantov a iných osobností kultúrneho a spoločenského života. Neodmysliteľnou súčasťou kultúrneho bohatstva regiónu boli aj šikovné ruky obyvateľov Podpoľania, ktoré vedeli vykúzliť nielen rôzne predmety dennej potreby, ale aj hodnotné umelecké diela. O ich veľkom umení svedčia napríklad sviatočné kroje ktoré sú svedectvom veľkého majstrovstva a estetického cítenia mužov, žien. Prekrásne sú aj mnohé výrobky z dreva medzi ktoré patria aj hudobné nástroje, ale aj bačovský riad. A práve so salašmi sa spájajú rôzne druhy píšťal a tiež fujara, ktorá sa niekedy v 17. storočí začala rodiť v pracovitých rukách pastiera oviec. 

Najstaršie zachované písomné zmienky o fujare sú zo 17. storočia odkedy sa pravdepodobne začala vyvíjať až do dnešnej podoby. Presné obdobie vzniku sa nedá jednoznačne určiť a na jej vývoj existuje viacero teórií. Predchodcom fujary bola pravdepodobne trojdierková píšťala, ktorá sa postupným predlžovaním kvôli dosiahnutiu hlbokého smutne sfarbeného tónu zväčšila do takej miery, že hráč už neobsiahol hmatové otvory. A vtedy si šikovný výrobca pomohol vyrobením vzduchovodu ktorý tento problém vyriešil. Či na to prišiel sám asi nebude nikdy s určitosťou zodpovedané, je totiž známe že podobný vzduchovod už pred vznikom fujary mali barokové basové flauty, fagot či dokonca nástroje z Bolívie a Peru. Tzv. „moxeňo“ z Bolívie vyrábajú z bambusu a má taký istý vzduchovod ako fujara, ale až 6 bočných hmatových otvorov. Tiež je zaujímavá myšlienka, že v minulosti dosahovali fujary dĺžku len okolo 130 cm, aby ju pastier okrem hrania mohol používať aj ako palicu, o ktorú sa podopieral pri pasení oviec. Je pravdou, že najstaršie zachovalé fujary boli približne tejto dĺžky a neboli zdobené. Dá sa však s určitosťou povedať, že fujara v dnešnej podobe čo sa týka dĺžky, ladenia a výzdoby, sa začala v oblasti Podpoľania objavovať až začiatkom 20. storočia.

Najrozšírenejšie ladenie je aj v súčasnosti v G durovej stupnici dĺžky približne 170 cm. Vyrábajú sa však rôzne ladenia a dĺžky od 90 cm až do 200 cm. Sú známe vyrobené aj nadpriemerne veľké fujary okolo 300 cm ktoré už ale nemôžu plniť funkciu hudobného nástroja. Na takýto nástroj by bežnému muzikantovi nebolo možné obsiahnuť všetky tri hmatové otvory a tiež by bol veľký problém s dýchaním čo je u dychového nástroja podstatné.

Vývoj tejto najväčšej píšťaly však znamená hlavne množstvo pozitívnych prvkov, medzi ktoré patria napríklad koncertné, intonačne čisté ladenia, čím sa fujara začala radiť do veľkej rodiny hudobných nástrojov. Vysoké majstrovstvo bolo dosiahnuté aj v rôznych technikách povrchovej úpravy, čo bolo možné vďaka fantastickým vlastnostiam takého výrobného materiálu, akým je drevo. Veľmi dôležitým pozitívnym prvkom sú samozrejme aj samotní hráči na tento kráľovský nástroj. Je potešiteľné, že na Slovensku je stále dosť tých, ktorí ostali verní tradičnej sólovej hre a rozšírili tak rady chýrnych fujaristov s vlastným charakteristickým interpretačným štýlom. Je však pochopiteľné, že svet, umenie aj hudba sa mení a aj samotná fujara sa vytráca zo salašov a presúva sa do folklórnych súborov ľudových hudieb, alebo orchestrov ľudových nástrojov.

Fujara sa neodvratne dostáva do celého sveta a prirodzene prenikla do obrovskej skupiny muzikantov, ktorí hrajú hudbu rôznych štýlov. Je prirodzené že každý muzikant, ktorý si zadováži fujaru, sa slobodne sám rozhodne akú hudbu bude na tomto nástroji hrať. V dnešnej dobe sú už známe rôzne zoskupenia fujary s elektronickými hudobnými nástrojmi, s austrálskym didžeridú, japonským šakuhači, či rôznymi rytmickými nástrojmi. Tento trend bude určite pokračovať, ale kto chce počuť tradičnú fujarovú hru, určite ju vždy nájde na Slovensku v oblasti ktorá sa volá Podpoľanie.

Výrobcovia, majstri...

Výroba pastierskych ľudových hudobných nástrojov mala vždy na Podpoľaní bohatú tradíciu. Kto však vedel vyrobiť kvalitnú fujaru a dokázal na nej aj dačo „povedať“, ten sa už radil k uznávaným majstrom. K najlepším výrobcom a fujaristom zo 70-tych rokov minulého storočia patrili napr. Jožko Rybár z Detvy, Matúš Nosáľ a Peter Paciga z Vígľaša, Juraj Kubinec so synmi z Utekáča, Martin Danko a Juraj Ďurečka z Očovej, či bratia Ján a Martin Sanitrárovci z Kováčovej a mnohí ďalší. Každý majster mal vtedy vlastnú metódu na vypracovanie hlásnice prieduchu a aj zaručene najlepší vzorec na rozdelenie dierok. Keďže na mnohé pracovné postupy prišli sami, empiricky len veľmi ťažko sa chceli so svojou skúsenosťou zdôveriť mladšej generácií. Faktom ale je, že tradícia výroby a hry na pastierske hudobné nástroje má svojich pokračovateľov aj v súčasnej dobe a dokonca sa aj vyučuje v niektorých základných, či stredných školách so špeciálnym zameraním na hudobné nástroje.

Urobme si fujaru

           Celý proces výroby sa začína výberom vhodného dreva a je dobre mať aspoň základné skúsenosti s výrobou šesťdierkových píšťaliek. Veľmi vhodné a aj najviac využívané je drevo bazy čiernej, ktoré je potrebné spíliť v neskorej jeseni. Keď je baza vo vegetatívnom kľude. Podrobné postupy práce už boli zdokumentované v mnohých publikáciách a preto spomeniem aspoň niektoré zaujímavosti spojené s touto tematikou. Bazové drevo má mnoho výhod. V prvom rade sa ľahko vŕta, lebo nebožiec je automaticky vedený dužinou v strede bazy. Drevo sa dobre opracúva a je aj dostatočne tvrdé, čo je veľmi dôležité pri konečnom zvuku fujary. Preto je najviac vyhľadávané drevo rastúce v drsnejších klimatických podmienkach, čím ďalej od vody. Ako materiál na budúci hudobný nástroj však môžeme použiť aj drevo javora, jaseňa, agátu alebo ovocné stromy, napr. hrušku, či orech. Odpílené drevá na píšťaly a fujary je potrebné ihneď prevŕtať, zatrieť konce vazelínou aby nepopraskali a uskladniť minimálne na 1 rok na suchom mieste, nie však na slnku ani pri žiadnom  zdroji tepla. Je vhodné asi po dvoch týždňoch po celej dĺžke bazy urobiť malé zárezy do kôry, aby drevo dýchalo, ináč sa môže stať, že pod kôrou vznikne hniloba.

Po roku sušenia bazu úplne očistíme od kôry a prevŕtame nebožiecom s potrebným priemerom napr. pri fujare dlhej 170 cm použijeme vrták s priemerom 30mm. Až po tomto úkone môžeme budúcu fujaru opracovať hoblíkom, rašpľou a brúsnym papierom. Fujara spolu s rôznymi druhmi píšťal patrí medzi bránové píšťaly, kde tón vzniká štiepením vháňaného vzduchu kanálikom na hranu nástroja. Pri tomto procese ktorý vzniká v hlásnici prieduchu vzniká tón. Kvalita tónu je závislá od presnosti a dobrej zručnosti majstra, ktorá sa dá získať len jediným spôsobom. Rokmi trpezlivej a poctivej práce s cieľom ísť kvalitou stále vyššie. Výroba precízneho prieduchu je veľmi dôležitá pre konečný tón fujary a preto pri jeho vypracovaní treba dodržať nasledujúce rady. Pri výrobe fujary ladenej v G dur s dĺžkou 170 cm a priemerom vŕtania 30 mm si označíme vo vzdialenosti 6 cm od vrchu bazy stred hlásnice. Na tomto mieste vyvŕtame otvor s priemerom 7 mm a potom nožíkom  a pilníkom vyrežeme obdĺžnik 12 x 10 mm. Potom od vrchu fujary až po začiatok oblôčika dlátom vypracujeme kanálik do hĺbky asi 2 mm a precízne ho vyrovnáme plochým pilníkom. Následne z  protiľahlej strany zrezávame asi v 45º uhle na vzdialenosť 2 až 3 cm prieduch dovtedy, kým nevznikne hrana s hrúbkou asi 3 desatiny milimetra. Precízne vypracovanie hrany je dôležité, každá nepresnosť ovplyvňuje negatívne kvalitu tónu.

Ďalej pristúpime k výrobe klátika, ktorý môže byť vypracovaný z liesky alebo iného tvrdého dreva. Jeho priemer bude 30 mm a jemným obrusovaním ho prispôsobíme na zaklepanie do fujary až po okraj oblôčika. Označíme si stred kanálika, klátik vyberieme a zbrusujeme vodorovne pilníkom na šírku vypracovaného kanálika – prieduchu. Klátik zasunieme do fujary a pohľadom cez štrbinu medzi klátikom a stenou fujary kontrolujeme smer vháňaného vzduchu na hranu. V tejto fáze vylúdime prvé fóny a ich kvalitu zlepšujeme nadvihovaním okraja klátika pomocou vloženej tenkej triesky. Keď sme spokojní s kvalitou tónu prevŕtame stenu fujary aj klátik vrtákom priemeru 10 mm, cez tento otvor bude pri spojení fujary s vzduchovodom prúdiť vzduch na hranu nástroja. Štrbinu medzi klátikom a stenou nástroja však musíme upchať kúskom kože. Potom prevŕtame bazové drevo vhodné na výrobu vzduchovodu nebožiecom s priemerom 12 mm a tiež opracujeme hoblíkom a brúsnym papierom.

Potom priložíme vzduchovod ku fujare a označíme si miesto prepojenia. Po prevŕtaní 10 mm vrtákom medzi obidve časti zasunieme spojovací cecúľ, ktorý tiež musí byť presný, aby okolo neho neunikal vzduch. Pevne priviažeme vzduchovod o fujaru, na spodnom konci navŕtame otvor na spodný cecúľ a obidva konce vypcháme korkovými zátkami. Následne fujaru dolaďujeme postupným zrezávaním fujary na spodnej časti až kým nedosiahneme požadovaný tón. Po dosiahnutí požadovaného tónu pristúpime k rozmeriavaniu hmatových otvorov – dierok. Ja používam nasledovnú techniku výpočtu.

Zmeriam fujaru od hornej hrany oblôčika po dolný koniec a vzdialenosť delím štrnástimi. Potom nameriam od spodného konca fujary dve štrnástiny + priemer vŕtania 30 mm a tam označím miesto pre prvú dierku. Druhú dierku označím o ďalšiu štrnástinu od prvej. Tretia dierka bude o ďalšiu štrnástinu od druhej. Pre lepšie ladenie fujary ale posúvam druhú dierku asi o 6 mm k tretej. Všetky tri hmatové otvory prevŕtam vrtákom s priemerom 10 mm a potom podľa zvyku môjho starého otca prepálim ešte dierky žeravým železom priemeru 11 mm. Hmatové otvory sa očistia od drobných nečistôt, celá fujara sa jemne opracuje brúsnym papierom a môžeme pristúpiť k výzdobe.

 Ako zdobiť fujaru

           Ten, kto videl na vlastné oči vystavené fujary v súťaži o cenu Dr. Ladislava Lenga – Instrumentum excelens na folklórnom festivale v Detve, na ten pohľad určite nikdy nezabudne. Tí, ktorí tam neboli si možno nevedia ani predstaviť 70 kusov fujár rôznej dĺžky s rôznymi technikami zdobenia od najlepších výrobcov z celého Slovenska. Spomínaná súťaž  výrobcov už tradične prebiehala v Detve v rámci svetoznámeho folklórneho festivalu a každý rok bola tematicky zameraná na iný druh ľudových hudobných nástrojov. Spomínané fujary boli zdobené rôznymi technikami s charakteristickými znakmi štýlu konkrétneho výrobcu. Základom výzdoby sú väčšinou ornamenty zobrazujúce rastlinné vzory, tulipány a  iné kvety vyskytujúce sa aj na výšivkách. Pre fujaru je u mnohých majstrov Podpoľania typické odvíjanie ktoré tvoria pospájané oblúky a medzi dvomi sa vždy odvinie jeden kvet. Farebné kontrasty sa dosiahnú vyrezávaním ornamentov nožom a leptaním kyselinou dusičnou. Výrobcovia však používali pri výtvarnej stránke fujár viacero techník, napríklad hlboký dvojitý rez, vybíjanie ornamentov kovovými plieškami, rôzne druhy vodových či liehových moridiel na zvýraznenie línií kvetov, ale známe sú aj experimenty s intarziou alebo vypaľovaním žeravým kovovým hrotom.

Záverečná fáza zdobenia sa dovŕšila väčšinou zdĺhavou ale veľmi vhodnou šelakovou politúrou a celé vnútro fujary sa naimpregnovalo ľanovým alebo parafínovým olejom. Takto ošetrená fujara mala čistejší tón a bola ochránená pri zmenách vlhkosti či teploty vzduchu.

 Dušan Holík

Životopis            O fujare            Galéria "Fujaráš"

Galéria fujár        Galéria píšťal a dvojačiek       Galéria exotických píšťal

. . .

Táto stránka je vo vývoji a bude i priebežne neustále dopĺňaná o aktuálne informácie z fujarového sveta.

info@dusafujary.sk  ~  e-shop@dusafujary.sk

Created by