play  pause                      

Duša Fujary Vás pozýva na fujarovú školu Dušana Holíka od 15-18.4. 2010

Narodil som sa 18.12.1959, ako najmladší z troch bratov. Detstvo som prežil v krásnom prostredí pod Poľanou v Očovej, kde som chodil aj na základnú školu. Moji rodičia boli v tom čase zamestnaní v lesnom závode, kde začali pracovať po príchode do Očovej z Očovských lazov. Ich domovom bola predtým „Kráľova púť“, kde údajne kedysi kráľ Matej zablúdil na poľovačke a to malebné miesto dostalo po tejto udalosti svoje meno. Od malička mi prirástla k srdcu príroda v okolí rodnej dediny a očarila ma hlavne majestátna Poľana, pod ktorou sa narodili, žili a pracovali moji predkovia. Matka pracovala ako lesná robotníčka a otec ako posunovač na lesnej železnici, ktorá prechádzala necelých sto metrov od nášho domu. O čosi vyššie, pri „Čiernom moste“ parná mašina „pila vodu“ z potoka Hučava, ktorý pramení vysoko v horách a preteká cez Očovú. Tento vláčik mal domovskú stanicu v neďalekom Vígľaši (kde je aj dodnes vystavený) a na svojej každodennej púti vyvážal lesných robotníkov z Vígľaša do Hrochotskej doliny. Konečná zastávka bola až v Kyslinkách, odkiaľ sa zase s ťažkým nákladom dreva vracal samospádom naspäť do Vígľaša.

V mnohých piesňach ospievaná Hrochotská dolina zanechala hlboké dojmy aj vo mne. Neraz som sa išiel previezť s otcom do roboty a ako cestovný lístok mi slúžil môj spev, ktorým som obveseľoval rušňovodičov v mašine. Dodnes si spomínam na nezabudnuteľnú cestu popri Hučave a na jednotlivé zastávky: Hrochotský mlyn, Bugárovo, kde sa narodila a vyrástla moja matka, Bátova – Jánošíkova skala, Brdárka, či konečná Polianka, ktorá sa nachádzala takmer pod samým hrebeňom Poľany.

Môj otec si po mnohých rokoch zaspomínal na tieto časy slovami: „Bola to moja najkrajšia práca. Kým sme sa vyviezli hore dolinou, vyspieval som všetky pesničky, ktoré mi prišli na um.“ Čo mohlo byť pre mňa ako malého chlapca krajšie? Celodenný výlet s otcom, alebo starým otcom, ktorý kdekoľvek na trase vystúpil a vracal sa peši do Očovej, kontrolujúc cestou koľajnice, či neboli niekde porušené. Najmä vychádzky so „starým ňaňkom“ boli veľmi pútavé, lebo od neho som sa dozvedel zaujímavé historky. Vďaka starkému som spoznal Havranie skaly, uvidel balvany, ktoré „Jánošík postrácal z batohu“ a bol som aj pri vápennej peci, kde žandári zastrelili zbojníka Budáča. „Spoza vrch Poľany slniečko vychodí, v Budáčovom dvore s mesiačkom sa schodí“ – zanôtil ňaňko a zahral na píšťalke, ktorú väčšinou nosieval so sebou.

Lásku k prírode, ku svojmu rodisku a k ľudovej piesni mi vštepil do srdca starý otec, ktorý mi aj vyrobil z čiernej bazy prvú píšťalku. No a potom po večeroch sme obaja spolu pískali. „Hájičok, hájičok, zelený hájičok“ – spievala stará mama a ja so starkým sme ju sprevádzali na píšťalkách. Ej veru veselo bolo vtedy v Očovej, u nás sa žiadna oslava nezaobišla bez muziky. Otec hral na fujare, brat na harmonike, starký na píšťalke a všetci v rodine sme vedeli pekne spievať. Nečudo, že mi učarovala hudba a tak už od svojich desiatich rokov som účinkoval v detskom folklórnom súbore pri základnej škole v Očovej ako spevák, píšťalkár a fujarista. Keď sa začali prvé vystúpenia, súťaže a festivaly, vtedy som spoznal ako spolu súvisí očovský kroj, fujara a pekná pieseň, pri tónoch ktorej ostalo vždy v sále hrobové ticho. Každá pieseň bola vlastne jedna čarovná rozprávka, ktorá prenikla hlboko do duše každého poslucháča. Tú rozprávku mi raz dávno rozpovedal starý otec a ja ju chcem povedať Vám všetkým. „Ej, dobre bolo bývať v Očovej v dedine, kým bývav Jánošík v Hrochotskej doline.“

Roky nezadržateľne plynuli a ja som sa postupne učil hrať na ďalších hudobných nástrojoch, ako boli akordeón, gitara, ústna harmonika, klavír, ale aj obyčajný list zo stromu, či drumbľa. Ozaj, ako som sa dostal k takému hudobnému nástroju, akým je nesporne obyčajný list? V jedno letné ráno som lovil pstruhy v potoku neďaleko nášho domu, kde som zrazu začul z diaľky krásnu melódiu. Zaujímavá bola najmä farba tónu a vedel som, že takýto hudobný nástroj som ešte nikdy nepočul. Ako omámený som išiel za zvukom, kým som neprišiel na jedno miesto, kde starký zabával vnúčence hrou na liste. Od tej chvíle šla rybačka bokom a asi dva týždne som trhal „hudobné nástroje“ zo stromov okolo potoka, kým som nenašiel ten pravý, na ktorom sa mi podarilo zahrať prvú pieseň.

Po skončení základnej školy a Ľudovej školy umenia vo Zvolene som sa rozhodol svoj ďalší život zasvätiť hudbe. Dal som si prihlášku na talentové skúšky na konzervatórium do Žiliny. Bol som prijatý. Skončilo sa čarovné detstvo v rodnej dedine a mojim novým domovom sa stala na šesť rokov Žilina – mojím každodenným spoločníkom sa stal lesný roh. „Očovský potôčik šumí dolinou, lúčim sa s rodnou krajinou.“ Takto som si zaspomínal pri gitare na internáte v kruhu nových kamarátov na šťastné detstvo pod rodnou Poľanou. No na takéto spomienky nebolo mnoho času. Každý deň od rána do večera škola, večer skúšky v súbore „Rozsutec“, či neskoršie v “Stavbári“. V škole koncerty, v súbore vystúpenia a zájazdy a doma na mňa čakala každý týždeň moja láska Anka a naše nezabudnuteľné výlety do hôr v okolí Očovej.

Už ako malý chlapec som sa pokúšal zmajstrovať prvé vŕbové píšťalky, počas „páračiek“ trúbky z husacích bŕk, či rôzne trúby z vŕbovej kôry. Skutočné píšťalky z bazy, podľa vzoru starého otca, vznikli až pre potreby hrania s ľudovou hudbou súboru „Stavbár“, či nahrávania v banskobystrickom rozhlase. Väčšinou to boli píšťalky nezdobené. Na nich nebola dôležitá výtvarná stránka, ale presné ladenie hudobného nástroja. No a prvé „cifrované“ píšťalky vznikli až počas mojej základnej vojenskej služby v súbore „Jánošík“ v Brne. Ale to som už vlastne načrel do ďalšej etapy môjho života.

Po skončení strednej školy som narukoval do Brna, kde som dva roky účinkoval vo vojenskom súbore Jánošík, s ktorým som absolvoval nespočetné množstvo vystúpení a zájazdov po celej republike. V tom čase som sa stačil oženiť a s Ankou sa nám narodil syn Dušan.

A práve v tomto období, keď som sa nemohol k svojej manželke a synovi dostať skôr ako po mesiaci, začali vznikať prvé píšťalky a menšie fujarky, ktoré už boli zdobené kyselinou a šelakom. Mnoho bazy rástlo hneď za plotom kasární, namiesto nebožieca poslúžilo čistenie na samopal, ktorým som vytlačil z bazy dužinu a za krátky čas, ktorý vtedy plynul neuveriteľne pomaly, boli na svete prvé zdobené hudobné nástroje. Pravdaže, nebolo to až také jednoduché. Prvé rady a skúsenosti som získal od uja Ďurečku z Očovej, ktorý bol chýrnym fujaristom, píšťalkárom a hlavne výrobcom. S „učokom“ Ďurečkom a ujom Sanitrárom sme spolu vytvorili trio píšťalkárov a takto sme účinkovali na vystúpeniach s očovským súborom. No najkrajšie chvíle som prežil u „učoka“ Ďura doma v dielni, kde vznikali píšťalky a fujary, ktoré nielenže pekne hrali, ale boli aj perfektne vyzdobené. Dodnes si často pri výrobe spomeniem na jeho slová: „Misíš mať čistú robotu. Fujara bude tým lepšia a krajšia, čím viac sa pri nej vypotíš.“ Až po rokoch som si uvedomil, koľko pravdy bolo v týchto slovách.

Nezabudnuteľné chvíle som prežil v osemdesiatych rokoch, keď na Folklórnych slávnostiach pod Poľanou prebiehali súťaže fujaristov, píšťalkárov, ale hlavne výrobcov ľudových hudobných nástrojov o cenu Dr. Ladislava Lenga. Spomínam si, že najprísnejším hodnotením kvality fujár bolo zákulisie tejto súťaže. Každá fujara, píšťalka či „dvojka“ prešla vtedy rukami majstrov a interpretov, ku ktorým patrili: ujo Sanitrár, Výboh, Ďurica, Vais, Nosáľ, Paciga a mnohí ďalší výborní muzikanti a výrobcovia.

Tieto časy sa už nevrátia. Zostali len pekné spomienky a vďačnosť osudu, že vtedy som patril k nim. Cítim to tak, akoby som prebral od svojich predkov odkaz, ktorý som po vyše dvadsiatich rokoch začal odovzdávať svojim žiakom.

Po návrate z vojenčiny prišlo prvé zamestnanie. Začali sa pre mňa roky hľadania miesta v živote. S manželkou Ankou, synom Dušanom a dcérou Grétkou sa roztočil kolotoč života, práce, zábavy, ale aj starostí. Veľmi kľukatá a hrboľatá bola cesta, ktorou som sa vydal hľadať svoje životné poslanie a šťastie.

Posúďte sami! Asi osem rokov som bol dirigentom dychovky v Detve. Bol som členom country hudby, kde som hral na banjo, hral som aj v rockovej kapele na sólovej gitare a neskôr na klávesových nástrojoch. Hrával som na harmonike a keyboarde po svadbách, zábavách, nočných baroch a cez deň účinkoval v rôznych folklórnych súboroch a ešte k tomu sa bolo treba venovať rodine. Raz mi môj priateľ a kolega zo súboru Detva, Tibor Koblíček, povedal: „Dušan, čo to pre Boha stváraš? Veď Ty si v prvom rade fujarista, píšťalkár a výrobca. A ak si raz postavíš dom, najskôr mysli na to, či budeš mať v ňom dosť veľkú dielňu.“ Vtedy som si vzal Tiborove slová k srdcu, postavil som dom aj dielňu a potom som sa začal naplno venovať výrobe hudobných nástrojov. Najskôr som pôsobil ako učiteľ na Základnej umeleckej škole v Detve a od roku 1998 som bol riaditeľom Základnej umeleckej školy v Očovej, vo svojom rodisku. Vyučujem hru na ľudových hudobných nástrojoch a niekoľko rokov som učil na Strednej priemyselnej škole drevárskej vo Zvolene, kde bol zriadený nový odbor, výroba hudobných nástrojov.

To je už vlastne súčasnosť, kde si ako čerstvý štyridsiatnik neviem predstaviť svoj život bez práce v dielni. Vo svojom dome sa venujem práci, ktorá mi je blízka. Zostala mi aj láska k prírode, obľubujem vychádzky pod krásnu Poľanu. Nie je to len rezanie dreva na píšťalky. Sú to hlavne spomienky na ťažký ale pekný život mojich predkov. Je to návrat na chodníky, po ktorých veľmi rád chodieval môj otec, starý otec a teraz po nich chodím ja s mojím synom. Ktovie, možno sa raz minulosť vráti, ale s inými účastníkmi. Možno raz práve ja budem rozprávať môjmu vnukovi o Jánošíkovej skale v Hrochotskej doline a diere vysekanej valaškou. Ozaj, v tej diere ostalo po odvážnych návštevníkoch napísaných množstvo mien. A sú tam aj dve nenápadné, malé iniciálky vytesané do tvrdej skaly. Choďte sa tam pozrieť, bol tam už aj môj syn Dušan. Možno tam nájdete aj to moje:

DH

Životopis            O fujare            Galéria "Fujaráš"

Galéria fujár        Galéria píšťal a dvojačiek       Galéria exotických píšťal

. . .

Táto stránka je vo vývoji a bude i priebežne neustále dopĺňaná o aktuálne informácie z fujarového sveta.

info@dusafujary.sk  ~  e-shop@dusafujary.sk

Created by